blog.pravda.sk

Prečo je ťažké odpustiť druhým?

„Keď neodpustime, neubližujeme tomu druhému. Neubližujeme spoločnosti, ktorá nám urobila zle. A neubližujeme Bohu. Ubližujeme tým len sebe.“

Joel Osteen

Úvod

Bolo by ideálne a dobre keby sme mohli žiť pokojným životom a mať s každým človekom dobre pozitívne vzťahy. Žiaľ realita je niekedy krutá pretože ľudia sa navzájom zraňujú rôznym spôsobom či už úmyselné alebo nechtiac. Je prirodzené cítiť bolestivé emócie a nechcieť odpustiť avšak je potrebne sa posunúť ďalej a vykročiť na cestu odpustenia. Odpustenie nie je povinnosť ale je to možnosť alebo naše slobodne rozhodnutie. V tomto príspevku neponúkam návod na odpustenie ale skôr možnosť pozrieť sa nato čo nám môže brániť v tom, aby sme sa rozhodli odpustiť.

Odpustenie definujú mnohí autori ako vzdanie sa potreby, resp. túžby pomstiť sa a oslobodenie od negatívnych emócií hnevu, zlosti, rozhorčenia. Je dôležité vedieť, čo najčastejšie nám môže brániť odpustiť druhému pretože odpustiť zranenie nie je také ľahké. Sú ľahké zranenia a tie sa dajú ľahko odpustiť. Ale sú aj ťažké a hlboké zranenia, ktoré sa nedajú tak rýchlo a ľahko odpustiť. Je tam vnútorná psychická bolesť toho zranenia, čo si niekedy vyžaduje viac času nato, aby sa zranený človek rozhodol urobiť prvý krok na ceste odpustenia. Tým prvým krokom je: rozhodnutie chcem odpustiť. Odpustenie je náročný a dlhodobý proces a preto si vyžaduje pochopenie a dostatok času, aby sme získali schopnosť nastúpiť na cestu odpustenia. Odpustenie nám prináša vnútorný pokoj, pocit úľavy a zbavenie sa negatívnych emócii. Z kresťanského pohľadu vieme, že Biblia vyzýva k odpusteniu: (Lk 6,37; 1Pt 3,9; Ef 4,32;  Kol 3,13). Podľa Kristovho učenia mame odpúšťať „nie sedem raz, ale sedemdesiatsedem raz“ (Mt 18,22).

Pri odpustení sa človek vzdáva odplaty

Ľahšie sa dá odpustiť človeku o ktorom vieme, že nás už ďalej nebude zraňovať ako človeku o ktorom vieme, že nás bude zraňovať stále. Pri odpustení sa človek vzdáva odplaty to znamená, že mu to nevráti a toto niekedy bolí. Dôležité je spomenúť, aby sa zranený človek nedostaval do pozície sebaľútosti, keďže to zastavuje cestu k odpusteniu. V tejto súvislosti je vhodne spomenúť zaujímavú publikáciu o odpustení: Lucia Záhorcová Ako odpustiť aj neodpustiteľné. Dá sa zbaviť hnevu a bolesti, ktoré vás ničia? Autorka knihy uvádza proces odpúšťania, ktorý je rozdelený na fázy:

1.Prva fáza: Priblíženie k bolesti; Druha fáza: Láskavosť a súcit k sebe; Tretia fáza: Rozhodovanie a voľba postoja; Štvrtá fáza: Rozvíjanie empatie a súcitu k človeku, ktorý ma zranil; Piata fáza: Nachádzanie zmyslu a pokračovanie v ceste.

Definície odpustenia
•McCullough (2000) vníma odpustenie ako motivačný konštrukt vo vzťahovom kontexte, pri ktorom dochádza k premene motivácií k vyhýbaniu a pomste voči človeku, ktorý jednotlivca zranil, na
motiváciu k odpusteniu a zmiereniu.
•DiBlasio (1998) definuje odpustenie ako rozhodnutie zanechať hnev a potrebu vykonať pomstu.
•Enright odvodil od modernej filozofky Northovej (Enright, 2001, s.25): ,,Keď sme nespravodlivo zranení druhým človekom, odpúšťame, keď prekonávame zášť voči vinníkovi, nie pomocou popierania nášho práva na zášť, ale  snahou ponúknuť vinníkovi súcit, benevolenciu, ba dokonca
lásku; a keď tie vinníkovi ponúkame, my ako odpúšťajúci si uvedomujeme, že vinník nemá nevyhnutne právo na tieto dary.“ Enright (2001) navyše dodáva, že odpustenie je aktom milosrdenstva voči človeku, ktorý sa voči nám správal nespravodlivo, teda niekomu, kto si nevyhnutne nezaslúži naše milosrdenstvo.
•Worthington (2003) tvrdí, že odpustenie môže byť darom, ktorý dávame sami sebe, skrz rozvíjanie empatie voči tomu, kto nás zranil.
•McManus a Thorntonová (2015) definujú odpustenie ako vzdanie sa práva
prechovávať negatívne postoje voči tomu, kto nás zranil. Vyznieva to paradoxne, ale obeť sa ma vzdať negatívneho postoja, pomsty.

Prečo je niekedy ťažké odpustiť:

– strach, že ten druhy nás môže znovu zraniť;

– zranene emócie a vnútorná bolesť psychického zranenia;

– nedôvera druhému;

– nenávisť a dlhodobý hnev;

– hostilita – nepriateľský postoj k druhému;

– pýcha a očakávanie, že ten druhy sa nám musí ospravedlniť;

– túžba pomstiť sa druhému.

Americky psychológ Lewis. B. Smedes napísal pravdivú myšlienku: „Odpustiť znamená prepustiť väzňa. A pri tom si uvedomíte, že väzňom ste boli vy.“ A ďalej píše: „Pokiaľ človek nie je schopný odpustenia, stáva sa otrokom vlastnej bolesti a žije len zo svojej nenávisti.“

Ak budeme žiť dlhodobo v strachu, že ten človek nás môže znovu zraniť, ak budeme vo vnútri prechovávať naďalej hnev a nenávisť voči druhému alebo budeme v sebe živiť túžbu po pomste môže sa stať že sa takýmto spôsobom zraňujeme sami seba a ostávame akoby vo vnútornom väzení.

Nepomôže nám ani pomstivé odpustenie to znamená: odpustím mu ak ho potrestám v takej miere ako bolo mne ublížene, aby pocítil rovnakú bolesť a zranenie akú mi on spôsobil. Toto nie je cesta k odpusteniu. Je dôležité sa zamerať na seba a neriešiť toho druhého, čo zle urobil. Je dobre ak riešime otázku odpustenia u seba a môžu nám v tom pomôcť niektoré otázky:

Otázky na zamyslenie

– čo môžem urobiť preto, aby som dokázal odpustiť človeku, ktorý ma zranil?

– máš túžbu a chceš odpustiť druhému?

– si ochotný nastúpiť na cestu odpustenia s nádejou, že príde ten čas kedy druhému odpustíš?

– si ochotný odpustiť bez podmienok?

– máš očakávanie, že ten druhy príde a ospravedlní sa ti ? A keby aj áno ako by si sa v tej chvíli zachoval?

– čo ti bráni v tom, aby si dokázal odpustiť ? Aký je hlavný dôvod tvojej neochoty odpustiť ?

– ak uvidíš v diaľke človeka, ktorý ťa zranil čo urobíš? Pokojne budeš kráčať na svojej ceste alebo sa vzdiališ od neho čo najďalej? Dokážeš sa priblížiť k nemu pozrieť sa mu do tváre a pozdraviť ho ?

Ako by si sa v jeho prítomnosti cítil?

Zaver

Odpustiť druhému, ktorý nás zranil neznamená, že mu dovolíme, aby nás zraňoval ďalej. Toto nesmieme dovoliť. Tiež to neznamená, že odpustením zabúdame, čo sa stalo alebo zlo budeme považovať za dobre alebo schvaľovať zle správanie človeka. Nemôžeme očakávať, že ten kto nás zranil, že príde a ospravedlní sa. Je to nereálne očakávanie. Nemôžeme ani chcieť, aby sa ten druhy zmenil podľa našich predstav. Rýchle odpustenie žiaľ nefunguje a z psychologického hľadiska je to nereálne. Hlavne ak sa jedna o hlboké zranenie, ktoré ma vážne traumatické následky. Ak nedôjde k zmiereniu dvoch ľudí odpustiť môžeme druhému vo svojom vnútri bez toho, aby o tom druha osoba vedela. Odpustenie alebo neodpustenie sú súčasťou nášho každodenného života. Dôležité je vedieť čo môžeme urobiť preto, aby sme sa slobodne rozhodli druhým odpustiť. Je to náročná cesta ale verím že mnohým prinesie vnútorný pokoj a radosť do života.

Použite zdroje:

Novy zákon s komentármi a margináliami Jeruzalemskej Biblie. Vydavateľstvo Dobra kniha Trnava, 2008

SMEDES, L. B.: Odpusť a zapomeň Praha: Návrat domov, 2004